Prekážky tvorivosti

Tvorivosť, alebo produkovanie nových a hodnotných nápadov, riešení či myšlienok (Veselský, 2011) je v rámci ľudského bytia nevyhnutná potreba pre zabezpečenie rozvoja a pokroku ľudskej civilizácie. Pri tvorivom riešení problémov ide o účasť divergentného (pozn. aut.: divergentný = odlišný, rozličný, rozdielny, rôzny, rozmanitý (Jazkovedný ústav Ľ.Štúra Slovenskej akadémie vied, 2021)) myslenia na procese riešenia problémov (Veselský, 2011).

Tvorivosť oceňujeme v rôznych oblastiach, ako napríklad v umení, kultúre, vo vede, športe či technológiách. Rozmýšľanie mimo zabehaných koľají však nie je každému prirodzené či dopriate. V nasledujúcich riadkoch sa zaoberáme témou prekážok alebo blokov, ktoré nám bránia vyjsť z rutiny a priniesť niečo nové, významné, hodnotné či užitočné v rámci nášho vzdelávania, práce či súkromného života.

Aj keď nosnou témou článku je tvorivosť, uvedené poznatky a rady vieme rovnako uplatniť aj pri podpore a povzbudení k spolupráci detí, či už v rámci štandardnej populácie, či detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. „Cieľom špeciálnej výchovnej starostlivosti je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých a jedincov s inými špecifickými potrebami tak, aby sa čo najskôr vnútorne vyrovnali so svojimi danosťami, aby boli spôsobilí žiť relatívne plnohodnotný život v spoločnosti ako tvorcovia, konzumenti či ochrancovia hodnôt vytvorených cieľavedomou činnosťou“ (Vašek, 2005, s.7). Uvedená formulácia nám môže pomôcť uvedomiť si, akí sme navzájom rozdielni. Avšak pre úspešnú spoluprácu v komunite – či už školskej alebo pracovnej, vieme identifikovať univerzálne vzorce vhodných / nevhodných metód podpory / bŕzd tvorivosti, ktoré priamo úmerne ovplyvňujú výkon, chuť, motiváciu a spolupatričnosť jedincov ku skupine.

Majme na pamäti, že prekážky tvorivosti a spolupráce  rozpísané v článku, nachádzame ako u zadávateľov – rodičov, vychovávateľov či učiteľov, tak aj u riešiteľov – detí a žiakov.

Prekážky brániace tvorivému prístupu

Prejavy tvorivosti často narážajú na rôzne potiaže, prekážky, tzv. bariéry tvorivosti. Poznáme niekoľko skupín (Maňák, 2001):

1. Bariéry vnímania – nevidíme jasne vlastný problém, nevieme si uvedomiť súvislosti. Nie sme schopní identifikovať problém či problémovú situáciu. Veľmi výstižná je ľudová múdrosť: díva sa a nevidí.
2. Bariéry kultúry a prostredia – naše predsudky a osvojené stereotypy. Do rozporu sa u nás dostáva rozum a intuícia. Zahŕňame sem aj správanie podľa sociálnych šablón, rituálov, zveličovaním mužskej a ženskej roly apod. V škole môže silnú bariéru predstavovať režim, ktorý je prežitý a ochromuje rozvoj osobnosti.
3. Emocionálne bariéry – strach, napätie, obavy a stresové situácie môžu často predstavovať veľkú silu a nie je ľahké ju prekonať. Emocionálne nepriaznivú bariéru vytvára tiež nechuť k nejasným situáciám, ktoré vyžadujú dlhšiu dobu k premýšľaniu a vyrovnávanie sa s počiatočným chaosom, čo je nevyhnutné štádium tvorčieho napätia.
4. Intelektové a výrazové bariéry – nedostatočná schopnosť presne a výstižne formulovať myšlieky, konkretizovať nápady, dokončovať a precizovať hypotézy a návrhy. Sú to zásadné obmedzenia pre tvorivé aktivity a často sú spojené s malou schopnosťou vyhľadávať a spracovávať potrebné informácie, s neschopnosťou tieto informácie triediť, štruktúrovať a zovšeobecňovať.

Príčiny prekážok tvorivosti vo všeobecnosti vieme rozdeliť nasledovne (Žák, 2017):

1. Kritická povaha – jedinec s príliš kritickou povahou, ktorý vo väčšine prípadov nemení svoje názory a presvedčenia, pristupuje k zadaniam s pevne danými kritériami, ktoré odmieta v priebehu procesu meniť.
2. Zlá fyzická kondícia – veľmi dôležitá zložka ľudského myslenia. Únava, bolesť, choroba či stres bráni akémukoľvek mysleniu, čiže aj tvorivosti. (Pozn. aut. napr.: aj vyhorenie, prepracovanosť – „únava materiálu“ – mozgu.)
3. Strach – bráni funkčnej činnosti mozgovej kôry – napr.: strach z odmietnutia riešenia, strach z nezvládnutia úlohy, strach z osobného zosmiešnenia atď.
4. Zlý stav skupiny – celková nálada a nasadenie pracovnej skupiny (zamestnanci, žiaci). Nielen jednotlivec, ale aj skupina ako celok, resp. jej zloženie a momentálne naladenie sa môže prejaviť v celkovej kvalite výstupu riešeného problému.
5. Vysoko vyvinuté superego – príliš aktívne svedomie plné zákazov. Obmedzenia dané výchovou, vzdelaním, kultúrnym a sociálnym prostredím.
6. Konzervatívne zvyklosti – obava z narušenia zabehaných spôsobov a zvykov ako u zadávateľa aj riešiteľa.
7. Myšlienková nepružnosť – neschopnosť zmeniť spôsob uvažovania, myslenia, hodnotenia, nedostatočná flexibilita a neschopnosť zmeniť uhol pohľadu.
8. Potreba moci a kontroly – akákoľvek potreba moci projektovaná v procese tvorivého myslenia sa prejavuje predovšetkým obmedzeniami, reštrikciami a zúžením tvorivého procesu. Napr.: nesprávne, limitujúce zadanie či záverečný postoj zadávateľa „aj tak napokon bude po mojom“.
9. Pesimizmus – výrazne ovplyvňuje zníženie kvality akejkoľvek ľudskej schopnosti – aj tvorivosti, motivácie a spolupráce.
10. Časová tieseň – nedostatok času a nedostatok ostatných zdrojov je značným limitom a každý limit je vrahom tvorivosti. (napr.: u zamestnanca či žiaka veľa úloh, ktoré rieši už len ako „na výrobnom páse“ , len aby „nejako bolo“, pričom výsledok nie je nijak oslnivý, je len priemerný a spôsobuje to jednotlivcovu demotiváciu, lebo vie, že by to vedel lepšie, krajšie, nápaditejšie, ale obmedzil sa len na základ splnenia úlohy.)
11. Nesúmernosť úlohy a schopnosti – ako pre skupinu, tak aj pre jednotlivcov – ak zadávateľ precení možnosti a schopnosti riešiteľov či riešiteľa. Objavuje sa strach, pesimizmus, časový tlak ale aj myšlienková nepružnosť riešiteľa.

Medzi typicky školské prekážky tvorivosti môžeme zaradiť (Maňák, 2001):

1. Konformita so skupinou – nevyčnievať z radu. Žiak sa prispôsobuje priemeru, byť odlišný sa chápe ako abnormalita.
2. Orientácia na úspech – škola stále podporuje tento trend. Prehnane ctižiadostiví žiaci a ich rodičia sa ženú za školským prospechom, dobrými známkami a opierajú sa hlavne o pamäť.
3. Zákaz otázok – niektorí učitelia nemajú v obľube žiakov, ktorí kladú zvedavé otázky.
4. Rozlišovanie práce a hry – prácu a hru niektorí učitelia striktne vylučujú, hru odsúvajú do mimoškolskej sféry, aj keď mnohé edukačné situácie môžu zo spojenia učenia a hry výrazne profitovať.
5. Preferovanie konvergentných úloh – pre ich jednoznačnosť, pohodlnosť či časovú úspornosť je im dávaná prednosť, nakoľko divergentné úlohy sú všestranne náročné. V učebných materiáloch prevládajú konvergentné úlohy.
6. Autoritársky režim – učiteľ pri svojom rozhodovaní nedbá na názory a potreby žiakov, ale je neobmedzeným vládcom vo svojej triede. Prejavuje prehnanú sociálnu hierarchiu.
7. Nízka tolerancia voči zlyhaniu – objavuje sa tam, kde prevláda strach, stres a obava z chýb, či chybného výkonu. Žiaci sa tak neučia na svojich chybách a neskúšajú hľadať nové riešenia.
8. Práca pod stálym časovým tlakom – neumožňuje kľudné premýšľanie nad problémom, ale vedie k nervozite a vyvoláva stres. Osamostatňovanie sa prebieha pomaly a v konfliktoch.
9. Nedostatok sebadisciplíny – žiaci si neveria a nevytvoria si potrebné pracovné návyky či vlastný pracovný štýl.
10. Preferovanie tzv. „usadlého učenia“ – prevládajúci výklad od učiteľa, pri učení sa neuplatňujú všetky zmysly a všetky typy inteligencie.
11. Zanedbávanie motivácie – v dôsledku malej motivácie žiaci strácajú radosť z učenia a poznávania. Napríklad sa nevyužíva čítanie s porozumením, tvorba poznámok, pozorovanie javov a používanie metafor či symbolov.

Možnosti prekonania prekážok v tvorivosti

Uvedené prekážky sú značnou brzdou v rozvoji tvorivosti. Súčasne je zrejmé, že sa dajú do značnej miery minimalizovať alebo aj úplne odstrániť. Celkovým odporúčaním pre školu by mohol byť záver, že samostatná a tvorivá práca vyžaduje pohodu, dôveru, odstránenie napätia a tiež dostatok času na premýšlanie a prežívanie (Maňák, 2001).

Medzi ďalšie odporúčania môžeme zahrnúť (Žák, 2017):

• Zbaviť sa predsudkov, že napríklad extroverti môžu byť kreatívnejší ako introverti.
• Snažiť sa oddychovať a „vypnúť“, stravovať sa zdravo, dbať na svoje fyzické a psychické zdravie.
• Nepodliehať strachu či panike.
• Hľadať riešenia typu „win-win“, aby boli spokojné obe strany.
• Zbaviť sa zlozvykov, vyjsť z rutiny a brať tvorivosť ako slobodný proces.
• Naučiť sa meniť uhol pohľadu – „okuliare“ ktorými pozeráme na problém, reagovať pružne.
• Naučiť sa nepreferovať jedno riešenie.
• Nesnažiť sa všetko vedieť najlepšie, dôverovať svojmu tímu či žiakom.
• Vymaniť sa z pesimizmu. Realisticky sa pozrieť na situáciu, zhodnotiť možnosti riešenia a postupne ich dosahovať.
• Zvoliť techniky a spôsoby riešenia, ktoré nám nespôsobia prílišné časové zaťaženie, prípadne ak to nejde, informovať o tom zadávateľa či učiteľa, že úloha je na čas náročnejšia a tým sa vyhnúť stresu z nestíhania.
• Ak nemáme dostatočné schopnosti (kompetencie) či skúsenosti pre riešenie úlohy, môžeme ho odmietnuť, prípadne môžeme požiadať o úpravu zadania.

V zásade, základným predpokladom tvorivého vyučovania – takého, ktoré by žiakom umožňovalo prejavovať vlastný tvorivý potenciál a tiež by ho dostatočne podnecovalo a rozvíjalo, sú tvoriví učitelia (Veselský, 2011).

V školskom prostredí sa osvedčujú (Veselský, 2011):

• Vedomosti by si mali žiaci osvojovať samostatným hľadaním, skúmaním, dopytovaním a experimentovaním. Učiteľ by mal dať žiakom priestor, aby rozmýšľali a rozvíjali svoje vlastné nápady, riešenia či projekty.
• Učiteľ by mal zaujímať pozitívny postoj k tvorivým prejavom žiakov, viac povzbudzovať než kritizovať, vytvárať ovzdušie priateľskej atmosféry, podporovať nezvyčajné nápady a odpovede a pozitívne hodnotiť pokusy o samostatné riešenia.
• Učiteľ by mal pripustiť individuálne rozdiely, jednotlivcov podporovať, aby postupovali spôsobmi, ktoré sú pre nich najprijateľnejšie.
• Učiteľ by nemal vtláčať žiakov do jedného smeru či štýlu myslenia, mal by sa vyhýbať konvergentným otázkam, mal by vytvárať pracovnú uvoľnenosť.
• Učiteľ by mal podporiť získavanie vedomostí z rôznych zdrojov a oblastí.
• Učiteľ by mal učiť vzájomne sa počúvať, rešpektovať a akceptovať, naučiť sa prijímať názory iných, učiť sa ponúknuť svoje nápady, vytvárať priestor na diskusiu, polemiku, obhajovanie názorov, toleranciu a uznanie.
• Učiteľ by mal utvárať motiváciu poznávať a riešiť problémy vyvolávaním zvedavosti, provokovať myslenie.
• Učiteľ by mal byť spolutvorcom, spoluobjaviteľom a mal by umožniť sebavyjadrovanie žiakov
• Učiteľ by mal spontánnosť, myšlienkovú slobodu a hravosť vyvažovať pestovaním usilovnosti, disciplinovanosti, zodpovednosti, zvládnutia príslušnej poznatkovej bázy a koncentrovanej činnosti.

Iný pohľad na podporu tvorivosti pre zamestnancov i pre žiakov (Portik a kol, 2009, s.72) odporúča:

• Zvnútornenie problému – ak chcete, aby ľudia okolo vás boli tvoriví, doprajte im čas, aby problém prijali za svoj. Jednajte s nimi dovtedy, kým sami neprídu na to, že danú úlohu chcú robiť a že ju zvládnu.
• Nestanovujte ciele a postupy – ak očakávate tvorivé správanie od druhých, ciele a postupy nestanovujte bez ich vedomia a bez ich súhlasu. Jednostranné stanovenie cieľa vyvoláva u druhých strach a pocit nechuti, čo ochromuje tvorivosť.
• Tvorivé správanie hodnoťte rovnako vysoko ako technickú zručnosť (významné zručnosti v danom odbore).
• Samostatnosť – ak hľadáte tvorivého človeka, zistite si, či dokáže pracovať sám, alebo potrebuje priamy dohľad.
• Odmena – ak je uložená na začiatku tvorivej činnosti, väčšinou výkon človeka ochromuje. Nečakaná odmena je podnetom pre novú tvorivosť. Systematické odmeňovanie na konci každej činnosti môže rovnako viesť k tvorivému útlmu. Ideálne je, ak najväčším uspokojením pre tvorivého človeka je jeho vlastné dielo.
• Zrozumiteľnosť cieľov a podpora produktu – ubezpečte sa, že členovia riešiteľského tímu rozumeli svojim cieľom a aby management podporil zavedenie ich myšlienky v praxi. A v prípade žiakov podporiť realizáciu dobrej myšlienky, nápadu.

Záver

Vyššie uvedené možnosti ako prekonať bariéry v tvorivosti sú kľúčové pre budovanie dôvery dieťaťa. Nielen k učiteľom, ale najmä k vlastným rodičom, či iným členom rodiny, ktorí zohrávajú primárnu úlohu vzdelávania a začleňovania dieťaťa do spoločnosti. Základom spolupráce a súvisiacej tvorivej činnosti je komunikácia. Veľa konfliktov vzniká zo vzájomného nepochopenia a z prípadnej podstaty diagnózy. Deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vyžadujú od nás dospelých prístup adekvátny k ich schopnostiam, rešpektujúci a akceptujúci ich limity či obmedzenia. Je fascinujúce pozorovať dieťa, ako sa teší s vlastných úspechov, dodáva mu to radosť z toho, čo dokázalo, buduje vieru v seba samého a podporuje jeho dobrú náladu a ochotu spolupracovať. Povzbudzujme, vysvetľujme a motivujme, tešme sa z každého pokroku a vytvárajme prostredie podporujúce spoluprácu – prostredie, v ktorom sa všetci môžme cítiť príjemne a bezpečne.