Pojem „Princíp asymetrie nezmyslu“ (The bullshit asimmetry) priniesol taliansky programátor Alberto Brandolini:
The amount of energy needed to refute bullshit is an order of magnitude bigger than to produce it.
Ak je ale energia potrebná na vyvrátenie nezmyslu rádovo väčšia ako na jeho vyprodukovanie, má zmysel tento nezmysel vyvracať? A prečo dokážu tieto nezmysly vznikať? Je prekážkou racionality v takom prípade intuícia, resp. jej nesprávne používanie (teória duálnych procesov) alebo dvojica „Kognitívna lenivosť a problémy mindwaru“ (Stanovichov model mysle)?
Absencia poznatkov o pravdepodobnostnom uvažovaní, kauzálnom uvažovaní, logike a o vedeckom myslení môže viesť k iracionálnym záverom alebo správaniu, ktoré nie je naklonené ani k diskusii.
Hľadáme pravdu aj keď je nepríjemná? Máme záujem učiť sa pre učenie samotné, nielen pre nejaký vonkajší cieľ? Chápeme dočasný charakter poznania a informácií? Sme schopní brať do úvahy široké spektrum pohľadov? Dôverujeme v rozum a máme istotu, že vďaka nemu dospejeme k hodnoverným záverom? Tolerujeme nejednoznačnosť a zdržíme sa unáhlených súdov?