Existujú štyri predpoklady relatívnej deprivácie:

Osoba A nemá X
Osoba A vie o ďalších osobách, ktoré majú X
Osoba A chce mať X
Osoba A verí, že získanie X je realistické

Walter Runciman rozlišoval medzi egoistickou a fraternalistickou relatívnou depriváciou. Prvá je spôsobená nepriaznivým sociálnym postavením v porovnaní s ostatnými, lepšie situovanými členmi konkrétnej skupiny (ktorej je A členom) a druhá je nepriaznivým porovnaním s inými, lepšie situovanými skupinami.

Egoistickú relatívnu depriváciu možno vidieť na príklade pracovníka, ktorý sa domnieva, že mal byť povýšený rýchlejšie, čo môže túto osobu viesť k činom zameraným na zlepšenie jeho postavenia v skupine.

Fraternalistická je možná vidieť na príklade rasovej diskriminácie a je oveľa pravdepodobnejšie, že povedie k vytvoreniu a rastu veľkého sociálneho hnutia. Ďalším príkladom fraternalistickej relatívnej deprivácie je závisť, ktorú tínedžeri pociťujú voči bohatým postavám, ktoré sú vo filmoch a televíziách vykresľované ako „stredná trieda“ alebo „normálna“ napriek tomu, že majú na sebe drahé oblečenie a jazdia v drahých autách. Fraternalistická skupinová deprivácia bola tiež spojená s volebným správaním, najmä v prípade hlasovania pre krajnú pravicu. 

Rovnko dôležité je pozrieť sa na teóriu relatívnej deprivácie, na vieru, že ľudia sa pridávajú k sociálnemu hnutiu na základe ich hodnotení toho, čo si myslia, že by mali mať, v porovnaní s tým, čo majú ostatní. Relatívna deprivácia je to, čo si ľudia myslia, že by mali mať dokonca v porovnaní s ich vlastnou minulosťou alebo vnímanou budúcnosťou. Vylepšené podmienky podnecujú ľudské túžby po ešte lepších podmienkach, a tak môžu vyvolať…